Jonáš ZáborskýPortrét Jonáša Záborského: Táto energická tvár, ktorej výraz je trocha zatrpknutý, znamenite vystihuje povahu významného slovenského spisovateľa porevolučného a matičného obdobia - Jonáša Záborského. Naozaj, niet vari v slovenskej literatúre osobnosti tak rozpoltenej, takej tragickej a sklamanej, ako bol "župčiansky samotár", a jednako aj popri tom, že kráčal životnou cestou sám so svojimi odvážnymi myšlienkami, často navzdory všetkým a proti svojim štúrovským vrstovníkom, vytvoril dielo, ktoré až náš dnešok náležite ocenil ako svojrázne, a to tak zo stránky ideovej ako aj estetickej.Pohľad na Záborie: Narodil sa 12. februára 1812 v Záborí z chudobnej zemianskej rodiny. Tam začal chodiť aj do školy. Vo vlastnom životopise nám zanechal pekné spomienky na žiacke roky. Kapitola Školské vyučovanie sa vtipne začína takto: "Prvým mojím učiteľom bol v Záborí muž, ktorý v lete pásaval dedinské voly, v zime učieval deti. Ale pri domácom cvičení naučil som sa do roka čítať a písať po slovensky, latinsky a maďarsky."+29Pohľad na Kežmarok: Nižšie gymnázium vychodil Záborský v Gemeri a roku 1829 prešiel na lýceum do Kežmarku. Aj na tamojší pobyt sa rozpomína vtipne: "Tu už bolo všetko nekonečne lepšie, i učbári i zaopatrenie školy, i súkromný obchod. Z profesorov jediný Mihálik bol podobný gemerským. Protivník mechanického učenia upadol do chyby opačnej. Svoje prednášky nedal ani opísať žiakom, ani ich nepridržiaval zaopatriť si dáke tlačené dielo, hovoril len vždy a vždy, nepretržite, v čom bol naozaj majstrom. Pilnejší žiaci čítali pritom romány, ostatní všetečili, nudili sa, robili nezdoby... Naučiac sa pri veľkej pilnosti skoro nemecky, čítal som Schillera, Goetheho; na prednášky Mihálikove chodil som ako na posiedky... Žil som o alumnii a strave z domu pri biednej ináč podpore."Divadlo Jonáša Záborského v Prešove Ďalšie Záborského životné cesty boli pohnuté. Skončil teológiu v Prešove, odišiel za kaplána do Pozdišoviec, potom bol na študijnom pobyte v Halle, kde sa zoznámil i rozišiel so Štúrom, napokon odišiel na svoju prvú faru do Rankoviec. Veľkú časť života strávil na východnom Slovensku. Právom teda bolo pomenované prešovské divadlo Divadlom Jonáša Záborského, veď celý život sa usiloval v próze i v dráme povzniesť zanedbaný východoslovenský ľud.Pamätná tabuľa Jonáša Záborského v Košiciach: Aj k „východoslovenskej metropole“ Košiciam sa viaže búrlivý úsek života a činnosti Jonáša Záborského. Po krátkom pobyte v Rankovciach, kde mu vyhorela fara, odchádza do Košíc, kde mu sľúbili miesto profesora na teológii. Ale pre pansláva, ktorého hlavným poslaním bolo šíriť osvetu medzi ľudom a posilňovať národného ducha, nebolo miesta v seminári. Urobili ho kaplánom na nemeckej fare. Tu prežil aj povstanie roku 1848/49, voči ktorému mal negatívny postoj. Práve tento jeho vzťah k povstaniu bol popri stanovisku k štúrovskej slovenčine ďalšou príčinou, prečo sa rozišiel so štúrovcami. A predsa v Košiciach ho v meruôsmych rokoch uväznili ako štúrovského prívrženca. V Košiciach nájdeme pamätnú dosku, ktorá hovorí o jeho účinkovaní na právnickej akadémii v rokoch 1849/50.Kresba fary v Župčanoch: Po dvojročnom pobyte vo Viedni, kde bol redaktorom vládnych Slovenských novín, ktoré redigoval v československom jazyku, teda v kollárovskej slovenčine, odišiel Záborský nespokojný a v úplnej roztržke so štúrovcami, s pocitom krivdy a neuznania na zapadlú faru do Župčian. Tam pôsobil prenasledovaný cirkevnou vrchnosťou a osočovaný sedliackym ľudom až do svojej smrti 23. januára 1876.Rukopis jednej strany Bájok: Veľkú časť svojho literárneho diela napísal Záborský na svojej samotke v Župčanoch. Písať však začal už v tridsiatych rokoch. Jeho Óda na Slovákov vzbudila u štúrovcov nadšenie. Avšak už Žehry, napísané staroslovenčinou (roku 1851), vyvolali veľký odpor romantického pokolenia. Zo Záborského básnickej tvorby mali pozoruhodný úspech jeho mravoučné Bájky. Tu vidíme rukopis bájky Mravenište.Dva dni v Chujave – titulná strana v švabachu: Najväčší význam majú Záborského poviedky: Dva dni v Chujave, Panslavistický farár, Faustiáda a iné. V nich sa Záborský stal prenikavým kritikom a satirikom vtedajších spoločenských mravov. Dva dni v Chujave nazval autor „novovekou povesťou“. V skutočnosti je to poviedka, deliaca sa na dve časti: Deň škaredý a Deň pekný. V prvej časti podáva autor otrasný obraz hmotnej i duševnej biedy východoslovenských sedliakov v polovici devätnásteho storočia, v druhej naznačuje, ako sa pod vplyvom účinkovania pokrokovej inteligencie môže zmeniť ťažké postavenie ľudu.Výjev z dramatizácie V Chujave - Deň škaredý: Poviedka Dva dni v Chujave bola v súčasnosti pre svoje dramatické hodnoty aj zdramatizovaná. V dramatizácii L. Smrčoka ju v sezóne 1952 hrala Nová scéna v Bratislave. Záborský v prvej časti ukázal realistický obraz hmotnej i mravnej biedy chujavského sedliactva. Napríklad v 13. kapitole máme výjav z krčmy, kde sa zišli hlavné sedliacke postavy príbehu. Záborský o tom píše: "Strach bolo vkročiť do toho smradľavého brloha, a predsa bol preplnený. Mužovia i ženy cítili sa tam veľmi dobre. Mnohé píjanice si tu hoveli, keď ich mužovia pili v iných krčmách. Šofeles mal čo robiť za mrežami, odkiaľ i do pivnice viedli schody. S peniazmi sa, pravda, mnoho netrudil, narábal najviac len s kriedou.“ Scéna z krčmy z predstavenia V Chujave.Scéna z dramatizácie V Chujave - Deň škaredý: Záborský vidí obraz Chujavy triedne. Na jednej strane je statkár Kobzay, ktorému pomáha vykorisťovať sedliakov pán s dlhým nosom, ba aj farár patrí do panskej spoločnosti proti ľudu, na druhej strane zúbožený ľud, ktorý síce žije vo veľkej hmotnej i mravnej biede, ale neposlúcha trpne, no aj sa búri proti panskej svojvôli.Ďalšia scéna z dramatizácie V Chujave: Záborský pravdivo zachytil smutnú i veselú stránku života ľudu. Vykreslil niekoľkými ťahmi tragické i smiešne charaktery východoslovenských sedliakov. Na obrázku vidíme výjav, v ktorom sa predstavuje sedliak Bučák, ktorý „jediný zo sedliakov nosil fúzy“.Scéna z Dňa pekného: Druhá časť poviedky Deň pekný je idealizovaným obrazom dediny, ako si ju spisovateľ predstavoval. Ukázal v nej, ako sa pod vplyvom vlasteneckej inteligencie, najmä farára Rastica a učiteľa Semenáka zmenila zaostalá dedina na dedinu šťastnú a spokojnú. Folklórny výjav zo záverečnej scény dramatizácie.Prvá strana z Panslavistického farára: Panslavistický farár je autobiografická poviedka. V postave farára Žarnoviča zobrazil Záborský svoje účinkovanie medzi východoslovenským ľudom. V poviedke sa dej odohráva v Baranom, najzaostalejšej dedine, kde Žarnoviča posiela biskup z trestu za to, že je pansláv. Okolo farára sú na jednej strane samá odrodilá a karieristická inteligencia, na druhej zasa nevzdelaný ľud, medzi kterým má šíriť osvetu. Nikto pred Záborským nevrhol také prenikavé svetlo do sociálnych a mravných pomerov v týchto časoch. Panslavistický farár je dielo, do ktorého prenikajú prvky kritického realizmu.Rukopis Faustiády: Faustiáda má satirický podtitul: Fantastická hrdinská báseň, vydanie tretie, lenže: prvé a druhé ešte nevyšlo. Je to prenikavá satira na malomeštiacke slovenské Kocúrkovo, na celý Bachov absolutizmus a na chyby cirkevnej hierarchie. Obraz Kocúrkova je zovšeobecnený. "Kdekoľvek bodnete na zemevide medzi Tisou a Moravou, vždy utrafíte na Kocúrkovo, túto smiešnu stránku Slovenska.“Mazepova láska: Z menších prác prinášame ukážku rukopisu historickej poviedky Mazepova láska. Záborský sa vo svojom diele veľmi zaujímal o ruskú, ukrajinskú a poľskú históriu, a spracoval ju v mnohých skladbách, najmä dramatických.Básne dramatické – titulný list: Druhú veľkú časť Záborského literárneho diela tvoria drámy, a to jednak z domácej histórie, jednak z ruskej. Jeho jedinou veselohrou je Najdúch. Záborského dramatické dielo začal vydávať Jozef Viktorín v Pešti roku 1865.Bitka pri Rozhanovciach – Rukopis titulnej strany: Záborského hry s historickou tematikou nemajú dostatočnú umeleckú silu. Sú skôr iba zdialogizovanými obrazmi z uhorskej a ruskej histórie. Najvýznamnejšia je dráma z čias Matúša Čáka Trenčianskeho „Bitka pri Rozhanovciach“.Bitka pri Rozhanovciach – záber z predstavenia: Túto drámu uviedlo roku 1950 aj Slovenské národné divadlo v réžii Tibora Rakovského. V hlavnej úlohe Matúša Čáka Trenčianskeho hral národný umelec Andrej Bagar. Scéna vo vojenskom tábore pred bitkou.Bitka pri Rozhanovciach – scény z hry: Scéna z predstavenia Slovenského národného divadla. V úlohe Guty – Elena Latečková, v úlohe mnícha – Gustáv Valach.Lžidemitriady – titulná strana: Dramatické obrazy z ruskej histórie predstavil Záborský pod spoločným názvom Lžidemitriady alebo Búrky lžidemitrijovské v Rusku. Vydal ich roku 1866 Jozef Viktorín. Vydavateľ v predhovore vysvetľuje, prečo Záborský siahol po ruskej histórii: „Pravdepodobne pre nedostatok žiadúcieho predmetu v domovine zaletnul duch jeho ta, kde otváralo sa mu širšie pole k pôsobeniu za osvetu a vzdelanosť ľudskú. Tak, myslím, rozumoval a dľa toho pracoval i básnik náš. A potom, či živel ruský je pre Slováka skutočne živlom cudzím? Jestli pravdu vyslovuje porekadlo naše, že človek človekovi bratom, tým menej cudzími menovať sa môžu údovia jednoho a toho samého plemä, a také je i plemä slovanské.Venovanie zo Lžidemitriad: Hry venoval vydavateľ Jozef Viktorín charkovskej univerzite, ako to uvádza ruský text venovania.Scéna z Najdúcha (SND): Zo Záborského hier sa dosiaľ najčastejšie hrá Najdúch. Hra je opäť osnovaná na protiklade dvoch svetov. Panský svet reprezentuje rodina grófa Kobozyho. Ich zhýralý syn Gejza zneužije sedliacku dievčinu Marínu Rojkovičovú, k dieťaťu – najdúchovi sa však nechce priznať a popudí si proti sebe celú dedinu. Na obrázku je gróf Gejza Kobozy v podaní Jozefa Pašku, člena SND.Scéna z Najdúcha (SND): Marína Rojkovičová je typ prostej dievčiny z ľudu, na ktorej osudoch spisovateľ vykreslil zhýralosť panských mravov.Scéna z Najdúcha (SND): Pani Chreňovská, bohatá lakomá zemianka, chce vydať svoju dcéru za svetáckeho Gejzu Kobozyho, ktorý sa chystá na úrad slúžneho. Pani Chreňovská na návšteve u Kobozyovcov.Scéna z Najdúcha (SND): Obrancom slovenského ľudu je farár Kresák, ktorý vyčíta Kobozyovcom, že pohŕdajú ľudom, hoci z jeho mozoľov žijú. "Boli ste a budete v rodine toho zdravého národa ako osada večných cudzincov“ - hovorí Kresák na adresu pánov. "Ohradili ste sa tisícami nadpráv a zneužívate ich, aby ste panovali nad ubiedeným ľudom.“ Kresáka hrál na scéne SND Ladislav Chudík.Záber z inscenácie Najdúch v Prešove: Dve ukážky z predstavenia Najdúcha v prešovskom Divadle Jonáša Záborského. Na tomto obrázku vidíme scénu z rodinnej „idyly“ u Kobozyovcov.Záber z inscenácie Najdúch v Prešove: Scéna z tretieho dejstva, keď dochádza ku konfliktu medzi Kobozyovcami a ľudom. Z textu: Gejza: A máš svedka? Marína (po chvíľke): Keď vy sa nepriznávate, azda váš sluha povie, čo ste mi po ňom odkazovali, keď som odoprela a neprišla. Gejza: Ošust, čo ty na to? Ošust (ticho): Nič som nepočul, nič som nevidel. Ani vás, keď ste u nej boli. Gejza: Počula si? A keďže nemôžeš dokázať, čo si vyhlásila, pokladám to za utrhanie na cti a dám ťa do pivnice. Berte ju! Marína: Ľudia, preboha vás prosím, nedovoľte! Gejza (švihne ju): Berte ju! Marína: Joj, nekatujte ma za to, že ste ma o česť pripravili a život mi zničili!Pomník v Záborí: Pred sto rokmi sa zrodilo dielo Jonáša Záborského. Malo zvláštny osud: neskoršie generácie ho brali na vedomie, ale nerozumeli mu. Dokonca aj taký znalec slovenskej literatúry ako František Votruba napísal o ňom: "Dielo Záborského je rozsiahle, jemu venoval všetky sily svojho pracovitého života. A predsa pozitívna hodnota jeho... nie je v nijakom pomere s autorovým úsilím." Až súčasnosť po dôkladnom hodnotení ho oceňuje ako významného realistu - ako najostrejšieho sudcu sociálnych pomerov svojich čias, ale aj ako spisovateľa - mysliteľa, ktorý si zaslúži našu pozornosť i úctu. Roku 1959 mu v rodnej dedine Záborí odhalili pamätník.Portrét A. Kováčika: Diafilm končíme portrétom Jonáša Záborského od akademického maliara Andreja Kováčika, a želáme si, aby aj táto skromná práca prispela k hlbšiemu poznaniu spisovateľa, ktorý celý život venoval zlepšeniu životných podmienok nášho ľudu.׋›Záborský JonášVýrobceDBratislavaRok1964Délka33 okénekAutor kresebPodhorský GejzaAutor textuSedlák Ján Dr.PředlohaOSOBOznačení4501Další diafilmy výrobceMurgaš Jozef, průkopník bezdrátové telegrafieÚdržba dojících zařízení IStavební slohy na Slovensku I. Románský sloh 1100-1250Slovenské národní povstání I diafon
