Ivan KraskoZačiatkom dvadsiateho storočia vstúpila do literatúry mladá generácia, ktorá dostala meno Slovenská literárna moderna. Jej hlavným predstaviteľom bol Ivan Krasko. Znamenal po Hviezdoslavovi vyvrcholenie slovenskej básnickej tvorby na rozhraní dvoch storočí.Narodil sa 12. júla r. 1876 v malej gemerskej dedinke Lukovištia z roľníckych rodičov. Pochádzal zo slávnej bottovskej rodiny, ktorej najvýznamnejšími členmi pred ním boli štúrovský básnik Ján Botto a literárny historik Július Botto.+43Básnikov rodný dom. Na hlavnej hrade v izbe bolo vyryté: Ve jménu Pána zbudoval Botto Gyuro dům leta 1799, dne 11. mesiaca juniusa. V popredí pred domom vidíme básnikovu matku a sestru. Na matku si Krasko vždy spomínal s vrúcnou láskou a vystavil jej krásny a trvalý pomník v básni „Vesper dominicae“.Ľudovú školu vychodil v rodnej obci Lukovištia. Neskoršie sa často rozpomínal na všetky chvíle z rodnej dediny, zo školy, vracal sa k nim najmä vo chvíľach, keď jeho duša bola preplnená clivotou a melanchóliou. Vtedy bol rodný dom a rodný kraj útechou i posilou. (Ulica v Lukovištiach a škola.)Na gymnázium odišiel do Rimavskej Soboty. V tom čase, keď Krasko študoval, uhorská vláda bola už zrušila tri slovenské gymnáziá. Na gymnáziu v Rimavskej Sobote prejavil sa už rastúci národnostný šovinizmus. Tu začínal Krasko poznávať aj sociálnu biedu slovenského ľudu. Veľký význam mal pre neho pobyt na gymnáziu v Rumunsku v Brašove, kde Krasko aj maturoval. Začal sa tu zaujímať o rumunskú literatúru a obľúbil si veľkého rumunského básnika Eminesca, z ktorého veršov aj prekladal. Do týchto rokov spadajú aj jeho literárne začiatky. (Mihail Emenescu.)Po matúre pracoval najprv v chemickom podniku, potom rok vojenčil v Tirolsku a vo Viedni a až v jeseni r. 1900 sa dal zapísať v Prahe na fakultu chemického inžinierstva. Tu sa jednak pripravoval na svoje odborné povolanie, jednak sa však zúčastňoval na práci v spolku Detvan, horlivo čítal našu i svetovú literatúru. Hlásil sa najmä k dielu Hviezdoslava, ktorému venoval aj jednu zo svojich prvých básní. (Rukopis: Hviezdoslavovi.)Z týchto čias máme jeho prvú fotografiu, ktorá sa nám zachovala. Na obrázku vidíme mladého študenta Kraska v kruhu priateľov zo štúdií. V prostriedku je jeho učiteľ M. Bodický, ktorý bol vynikajúcim vychovávateľom slovenských študentov.Keď dokončil technické štúdiá (r. 1905), odišiel za inžiniera najprv do Kloboukov v Čechách. Tu sa dôvernejšie zoznamuje s prácou robotníckeho ľudu, začína sa intenzívnejšie zaoberať aj sociálnou otázkou slovenského ľudu a tento spoločenský záujem mu dáva prekonať clivé nálady, ktorých nájdeme dosť v prvých prácach jeho lyrickej tvorby. Na obrázku vidíme cukrovar v Kloboukoch, kde Krasko pracoval ako chemický inžinier.V tom čase sa zoznámil s dievčinou Ilonou Kňazovičovou z Dolného Kubína, ktorá sa stala jeho vernou družkou životom. Tu vidíme jej obrázok z čias, keď sa zoznámila s Ivanom Kraskom, a portrét básnika, keď mal asi 35 rokov. Ona bola o 16 rokov mladšia.V Kloboukoch sa zoznámil s významným českým spisovateľom Jindřichom Šimonom Baarom, ktorý bol jeho verným priateľom. Baar je známy najmä svojou trilógiou Pani Komisárka, Osmačtyřicátnici a Lůsy, v ktorej významnú úlohu hrá Božena Němcová. Na obrázku vidíme spisovateľa Baara a kartu, ktorú neskoršie poslal ako spomienku na dávne priateľstvo básnikovi Kraskovi.Čoskoro nato odišiel (r. 1912) Krasko do Slaného, kde pracoval ako chemický inžinier. Na prvom obrázku továreň, na druhom vidíme básnika, ako ide do práce do fabriky.Roku 1909, teda v čase pobytu v Kloboukoch, vydal Krasko svoju prvú knihu Nox et solitudo, do ktorej zhrnul doterajšiu svoju básnickú žatvu. Bol to skromný zväzoček básní, ale novým pohľadom na život a novým básnickým slovom znamenal veľkú udalosť v slovenskom literárnom živote. V týchto básňach je veľa smútku, veľa clivoty, ale aj hlboký ponor do duše, aj túžba po poznaní, aj hĺbka spomienok, zadumanie sa nad vlastným osudom, tragika i krása života, ale už aj obava o osud národa... (Prvé vydanie Nox et solitudo a fotografia z týchto čias.)Osobné tóny smútku, melanchólie, úzkosti však čoskoro pominú, básnik ich prekonáva a celou svojou poéziou sa primkne k životu svojho ľudu, k jeho ťažkému sociálnemu položeniu. A tak už na konci prvej zbierky, ale najmä v druhej zbierke Verše nachádzame prekrásne básne sociálneho zamerania, ktoré sa stali klenotmi našej literatúry. Prečítajme si verše z básne Poetika starej lyriky a pochopíme, v čom je sila a veľkosť jeho poézie. V tejto básni Krasko hovorí: ... no nikdy nepíš to, čo necítiš, čo v tvojom srdci zrod svoj nemalo... Táto jeho úprimnosť citov je charakteristická nielen pre jeho subjektívnu lyriku, ale aj pre básne sociálne, ako sú jeho slávne verše Otrok, Otcova roľa, Baníci a iné.Z čias, keď sa naplno rozvinul jeho básnický talent, ktorý sa tak výrazne prejavil v zbierke Verše, máme aj túto fotografiu, kde ho vidíme s manželkou v Slanom. Obrázok je z roku 1912. Týmto rokom prestáva byť Krasko básnicky činný.Zachovalo sa niekoľko fotografií z Luhačovíc. Toto kúpeľné mesto bolo veľmi obľúbeným miestom mnohých českých a slovenských kultúrnych pracovníkov. Na obrázku vidíme Krasku v spoločnosti spisovateľa Rehora Urama Podtatranského a literárneho kritika Votrubu. Uram v prostriedku, Votruba stojaci vpravo, Krasko s klobúkom druhý zľava.Vypukla prvá svetová vojna. Inž. Ján Botto narukoval. Slúžil najprv v Banskej Bystrici, potom odišiel do Poľska, Ruska a na taliansky front. Hneď v prvých mesiacoch vojny máme tento obrázok básnika v dôstojníckej rovnošate nadporučíka. Vojna pôsobila na neho otrasným dojmom. Chcel ho zachytiť vo väčšej básni. Máme z nej však iba zlomok v básni Eli, Eli, lama sabachtani... Na druhom obrázku je Krasko ako vojak v kruhu svojej rodiny (manželka a syn) z 2. júna 1916.Po svetovej vojne sa už Krasko k poézii nedostal. Nevystupoval už vo verejnosti ako literát a venoval sa cele verejnej, politickej práci a svojmu povolaniu. Istý čas bol aj poslancom, senátorom, ba aj podpredsedom Národného zhromaždenia v prvej ČSR (r. 1920 - 1925). Za zásluhy v oblasti vedy vymenovali ho čestným doktorom technických vied na pražskej technike. Na poéziu mu neostalo času. Okrem toho bol Krasko nesmierne skromný a kritický duch. Vravieval, že nepíše preto, lebo všetko, čo chcel formou poézie povedať, povedal vo svojej mladosti. Žil utiahnuto v prostredí svojej rodiny v Bratislave. Rád sa vracal do svojej rodnej obce, odkiaľ máme aj tento obrázok, kde je v spoločnosti svojej matky, sestry a prostých dedinských ľudí, ktorých tak veľmi miloval.Z prvých povojnových rokov máme zachovanú túto cennú fotografickú pamiatku na stretnutie s Martinom Kukučínom, ktorý sa po rokoch vrátil po prevrate na Slovensko z Južnej Ameriky. Na obrázku v sediacom rade: Gregor Tajovský, Ivan Krasko, Kukučínova manželka Perica Bencúrová, Martin Kukučín, Hana Gregorová.Všimnime si ešte z týchto čias dva portréty, ktoré nám predstavujú typ pracovitého, skromného, ušľachtilého človeka, vtedy už významného básnika, ktorého poézia sa stala známou nielen u nás, ale aj za hranicami vlasti.V rodinnom archíve Bottovcov je veľmi málo pamiatok z týchto čias. Krasko netúžil po sláve, venoval sa celkom svojej rodine a práci. Z rokov po prvej svetovej vojne vybrali sme fotografiu, ktorá zachycuje veľkého básnika v Trenčianskych Tepliciach v spoločnosti Vavra Šrobára, jedného z činiteľov hnutia hlasistov. Krasko bol za Šrobárovej dočasnej vlády tajomníkom ministra. Na druhom obrázku ho vidíme s manželkou.V rokoch neslobody po roku 1939 žije Ivan Krasko mimo verejného života, a to najprv v Bratislave a od r. 1943 v Piešťanoch. Žije tu až do smrti. Miloval Piešťany ako svoj druhý domov. Žil uzavreto v tichom domčeku pri Váhu, pritom však horlivo sledoval náš politický i kultúrny život.Jeho potešením boli vnučky a vnuci. Tu ho vidíme na prechádzke v piešťanskom parku s vnukom Jankom.Opäť v rodinnom kruhu, pri oslavách manželkiných šesťdesiatych narodenín.A tu je pohromade celá bottovská rodina. Dcéry, syn, zaťovia, nevesta a vnúčatá.Jednu z gemerských dedín na počesť básnika pomenovali Bottovo a vymenovali ho za čestného občana tejto obce.S dcérou Evou v Budmericiach, kam Krasko občas prichádzal.V Budmericiach sa stretával so spisovateľmi aj s prostými pracujúcimi ľuďmi. Na tomto obrázku vidíme družstevníkov z blízkeho okolia, ktorí prišli básnika pozdraviť. Krasko sa hlásil k svojmu roľníckemu pôvodu a sledoval život roľníkov aj vtedy, keď písal slávnu báseň Otcova roľa, aj v nových pomeroch, keď sa slovenský roľník zbavil smutného otrockého položenia.Krasko mal rád i mládež. Preto sa tak dobre cítil v Budmericiach v spoločnosti mladých ľudí, ktorí čítajú a obdivujú jeho poéziu. Na lavičke sedí básnik s dramatickým spisovateľom Štefanom Králikom.Idylický obrázok z rodinného prostredia. S vnukom Jankom.Keď bol Krasko osemdesiatročný. Prišla staroba. Nie však bolestná, trúchlivá, ale vyrovnaná, harmonická - po dobre prežitom živote, po statočne vykonanej práci.Spolu s hudobným skladateľom Mikulášom Schneidrom-Trnavským, ktorý - tak ako aj iní hudobní skladatelia - komponoval skladby na Kraskove slová.Krasku prišli pozdraviť básnici a spisovatelia. Veď on je zo stránky estetickej účinnosti a formálnej dokonalosti básní otcom modernej slovenskej poéz. Zľava Ctibor Štítnický, Vojtech Mihálik, Ivan Krasko... napravo Dominik TatarXOXAž náš socialistický dnešok vedel náležite oceniť Kraskovu poéziu, ktorá stála v službách boja za lepší sociálny poriadok a v službách ideí dobra, krásy, pravdy. Preto boli básnikove osemdesiate narodeniny prekrásnou príležitosťou pre spomienky na autorovo dielo. Na tomto obrázku vidíme záver zo slávnosti v Slovenskom národnom divadle. Medzi prítomnými vidíme básnikovu manželku a dcéru, básnika Andreja Plávku, Ctibora Štítnického, Kraskovho zaťa herca Františka Zvaríka a iných.Zástupca povereníka školstva Augustín Michalička prednáša pozdravný prejav jubilujúcemu básnikovi.A ešte jeden záber zo Slovenského národného divadla.Toto je posledná fotografia Ivana Krasku, keď ho v septembri 1957 navštívili príbuzní a známi v Budmericiach.Znova a znova sa vydávala a vydáva poézia Ivana Krasku. Najmä v novom, slobodnom Československu, ktoré dalo Ivanovi Kraskovi vysoké uznanie národného umelca. Kraskova poézia sa stala podnetom aj pre výtvarných umelcov. Všimnime si, ako zachytil melancholickú náladu Kraskových básní maliar Jozef Šturdík. R. 1958 namaľoval cyklus 35 uhľokresieb, ktoré, ako sám vravel, sú skromným prejavom vďaky a úcty voči veľkému básnikovi. „Chladný dáždik“ vyjadruje paralelu clivej prírody a básnikovej duše.Báseň Stesk v rámci jesennej prírody, v ktorej sa vyníma motív topoľov, vyjadruje spomienky na básnikovu mladosť, na ďaleký domov. Maliar Jozef Šturdík zachytil túto snivú náladu pekným náladovým obrazom.Český preklad Kraskovej poézie ilustroval významný maliar Zrzavý. Prinášame dve ilustrácie z knihy Ivana Krasku Nox et solitudo a Verše v českom preklade M. Kunderu. Prvý obrázok je ilustráciou k básni Balada o jednej milej, kde sa básnik rozpomína na zašlú lásku a v duši sa mu vynárajú trúchlivé spomienky na mladosť. Druhá ilustrácia patrí k básni Askéti; vyjadruje prázdnotu života u ľudí, ktorí sa asketicky zriekli všetkých plností a krás žitia, ktorých minulosť je mŕtva a budúcnosť bezútešná.Aj hudobní skladatelia sa zamýšľali nad dielom Ivana Krasku. Najmä Schneider-Trnavský a Eugen Suchoň. Pozrime, ako vyzerá prvá strana skladby na slová Ivana Krasku Nox et solitudo.A potom nadišiel deň konečného odchodu. Dňa 3. marca 1958 Ivan Krasko umrel. Slovenský národ stratil veľkého syna a naša národná kultúra utrpela veľkú stratu. Noviny prinášajú smútočné nekrológy.Národ odprevádza svojho básnika, národného umelca Ivana Krasku, na poslednej ceste do rodiska. Na obrázku vidíme katafalk vo vestibule Slovenského národného divadla. Pri truhle stoja čestnú stráž básnici a spisovatelia. Vľavo pri mikrofóne Alexander Matuška, stojaci pri truhle z ľavej strany Štefan Žáry, z pravej Vojtech Mihálik.Ulicami Bratislavy kráča pohrebný sprievod, aby telo veľkého mŕtveho odprevadil do rodiska Lukovíšť.Ale jeho dielo žije. Ako nikdy predtým, tak je dnes uctievané a čítané. A obraz tvorcu neveľkého, ale zato hlbokého a básnicky tak účinného lyrického diela ostane v našich dušiach večne. Vštepme si do pamäti tvár básnika, ako ho v tejto buste pochopila a vyjadrila sochárka Alina Ferdinandy.׋›Krasko IvanVýrobceDBratislavaRok1960Délka47 okénekAutor kresebJendeková HelenaAutor textuSedlák Ján Dr.PředlohaOSOBOznačení5771Další diafilmy výrobcePo stopách slovenské literární minulosti-Středoslovenský kraj I. Martin a okolíDomica - jeskyně pračlověka I.Hlavní typy květů I.Hygienické návyky v mateřské školce
