Ján KalinčiakPortrét Jána Kalinčiaka: Budeme hovoriť o živote a diele významného štúrovského prozaika Jána Kalinčiaka. Diafilm je zostavený tak, že v prvej časti podávame niekoľko fotografických pamiatok zo života spisovateľa, v druhej prehľad jeho tvorby v najvýraznejších dokumentoch, ktoré sa nám zachovali, a v ilustráciách jednotlivých diel. V tretej sústredujeme pozornosť na Kalinčiakovo hlavné dielo - Reštavráciu, ktorá je základným čítaním v našej škole.Rodný dom v Záturčí: Kalinčiak sa narodil 10. augusta 1822 v turčianskej dedinke Záturčie. Jeho starý otec bol učiteľom, otec evanjelickým kňazom, matka Terézia Ruttkayová pochádzala zo zemianskej rodiny. Zo Záturčia sa presťahovali do Liptovského Jána. Matka mu bola prvým informátorom o živote zemanov, ktorých neskoršie tak skvele vykreslil vo svojich zemianskych povestiach. Vo vlastnom životopise, ktorý je výborným prameňom pre poznanie jeho života i obrazu vtedajšieho zemianstva, píše: "Podaniami o rodinách zemianskych celej stolice turčianskej od nepamäti sveta s povesťami národnými ustavične zušľachťovala detinstvo moje." V rodičovskom dome sa v ňom prebudil záujem o literatúru.+46Bratislavské lýceum: Po skončení ľudovej školy v Záturčí a Necpaloch odišiel mladý Kalinčiak na gymnázium v Gemeri, kam ho otec poslal preto, aby sa naučil po maďarsky. Tu sa zoznamoval so životom zemanov a svoje skúsenosti z reštavračných volieb využil neskoršie v diele Reštavrácia. Roku 1836 odišiel do Levoče, kde naňho mal veľký vplyv Ján Francisci. Tu sa prebudilo v predtým ľahostajnom mladíkovi národné a slovanské povedomie. Z Levoče odišiel dokončiť štúdiá do Bratislavy, kde sa stal členom povestného Ústavu mládeže. Tu začal najprv recitovať básne, potom prekladať z poľštiny, a tu začal písať aj prvé svoje zemianske povesti.Portrét mladého Kalinčiaka z čias štúdií: R. 1843 odišiel Kalinčiak ako mnoho iných Štúrovcov - na štúdiá do Halle. Priťahovala ich tam heglovská filozofia, ktorej boli stúpencami.Pohľad na Modru od hornej brány (z neskorších čias): Keď sa Kalinčiak vrátil z Halle, bol načas vychovávateľom na Vindšachte v rodine Landererovcov a od roku 1846 profesorom na gymnáziu v Modre. Neskoršie sa stal riaditeľom tejto školy. V Modre pracoval veľmi intenzívne aj osvetove, takže Jozef Viktorín o jeho pôsobení mohol napísať toto: "... že ale Modra od tých čias, čo sa s ňou Kalinčiak rozlúčil, tak veľmi v slovensko-národnom ohľade kuľhá, je dôkazom toho, ako hlavne on bol ten, ktorý svojím vplyvom za onoho času na upovedomenie slovenské tamojšieho meštianstva požehnane pôsobil". Tu Kalinčiak spolupracoval s Ľudovítom Štúrom až do jeho predčasnej smrti, tu písal svoje zemianske povesti a horlivo sa zúčastňoval na všetkých národných akciách.Tešín v čase pobytu Kalinčiaka: Roku 1858 odchádza Kalinčiak za riaditeľa na štátne evanjelické gymnázium v Tešíne. Pre Modru to bola veľká strata, avšak pre národnú vec veľké vyznačenie. Sám Kalinčiak o tom píše Hurbanovi: „Moje vymenovanie ... dešperátnu senzáciu robí: je to päsť na oko maďarónom... ‚Pansláv‘ direktorom štátneho gymnázia, jediného v monarchii, ale aj ja a my to cítime.“ Za ním odišlo do Tešína študovať mnoho slovenských chlapcov, medziiným tu pod jeho opaterou študoval aj syn J. M. Hurbana Svetozár, neskorší Vajanský.Fotografia Kalinčiaka z tých čias : Kalinčiakov žiak na tomto gymnáziu Ivan Zoch napísal o riaditeľovom účinkovaní medzi mládežou toto: "My dostali zástupcu, otca, priateľa, lebo veď on vedel sa k nám tak znížiť ako najlepší priateľ. No on dostal zato mnoho nepriateľov." V Tešíne neustávala ani jeho literárna práca, a tu sa zrodila aj jeho Reštavrácia. Z týchto čias máme fotografiu Jána Kalinčiaka.Smútočné oznámenie mesta Martina: Z Tešína sa vrátil na Slovensko roku 1869. Odišiel do Martina, kde sa stal po Viliamovi Paulinym-Tothovi redaktorom časopisu Sokol, ktorý premenovali na Orol. Jeho spoluredaktorom bol Andrej Truchlý-Sitniansky. Kalinčiak nevykonával dlho svoju činnosť. Roku 1871 predčasne ako štyridsaťdeväťročný umrel.Pomník na martinskom cintoríne: Pochovaný je na martinskom cintoríne, na jeho náhrobnom kameni je nápis, ktorý charakterizuje jeho život i dielo: Hranica života, ale nie lásky.Rukopis básne Králův stůl: Vráťme sa teraz k jeho bohatému literárnemu dielu. Začal už na bratislavskom lýceu básňami, písanými po česky. Neskoršie Ján Francisci zozbieral celú Kalinčiakovu básnickú žatvu a vydal ju v Slovenskom národnom zábavníku ako šiesty zväzok zobraných spisov. Básní je dovedna 22. Z nich šestnásť pôvodných. Medzi týmito hodno spomenúť známu Králův stůl, ktorú sám Kalinčiak označil ako veršovanú poviedku. Spracúva myšlienku, že kráľ Matiáš v boji proti Turkom opieral sa o slovenských bojovníkov. Prinášame rukopis básne.Rukopis prozaickej ukážky Zlá matka: Z českých prác prinášame rukopisnú ukážku povesti Zlá matka. Všimnime si pravopis českých prvotín. (Namiesto j používa g, namiesto i - j a pod.: ag - aj, gegjími - jejími.) Súčasne však tu nachádzame vplyvy slovenskej reči: konáriky, nepoduje.Prvá strana Bozkovcov a ilustrácia k scéne Jaroslav pred kňažnou Beatricou: Medzi prvé zemianske povesti patria Bozkovci, pôvodne napísané po česky, neskoršie poslovenčené. Povesť čerpá látku z čias panovania kráľa Matiáša, ktorého Kalinčiak predstavuje ako spravodlivého panovníka. Na pozadí pútavého deja, preplneného intrigami a vraždami, vykreslil autor obraz Matiášovho dvora, najmä ústrednú postavu Jaroslava, jeho dramatické osudy až po hrdinskú smrť. Prvý obrázok predstavuje vstupnú kresbu Ľ. Kelenbergera. Na druhom obrázku vidíme v hornej časti scénu, keď dvaja priatelia Dobeš a Jaroslav vypočujú osnovateľov intríg proti Matiášovi a medzi predstaviteľmi dvoch táborov sa strhne bitka. Na dolnom obrázku zachytil ilustrátor príchod Jaroslava ku kňažnej Beatrici, Matiášovej manželke, ktorá sa zaľúbila do mladého rytiera, a keď tento neopätoval jej lásku, kruto sa mu pomstila.Scéna z Bozkovcov: Na tomto obrázku z povesti Bozkovci vidíme pod šibenicou Jaroslava, krivo obžalovaného, že chcel usmrtiť kráľa Matiáša. Text v Kalinčiakovom diele znie: „Batory, Batory! Ja umieram rukou tvojou, smrťou ľahkou, bo nie som si povedomý viny a skoro budem spojený so svojimi predkami. Čo začneš však ty, biedny, svedomím hryzený červík, v poslednej hodinke smrti? Ja ti nezávidím!“ I odhalil si sám krk a zvolal: „Tni!“ Spodný obrázok predstavuje dvoch poslov pred smutným Matiášom, ktorý sa práve od svojej ženy dozvedel, že ona je príčinou Jaroslavovej smrti, pretože nahovorila kráľovi, že Jaroslav usiloval o jej česť. Poslovia prišli oznámiť Jaroslavovu smrť.Strana z Orla Tatránskeho so začiatkom Púte lásky: Romantickú osnovu má aj povesť Púť lásky, ktorá bola uverejnená v literárnej prílohe Slovenských národných novín v Orle Tatránskom roku 1847. Je to ľúbostný príbeh; ním chcel Kalinčiak protestovať proti náhľadom Ľudovíta Štúra, že človek, ktorý chce pracovať pre národ, musí sa vzdať lásky k žene. Dramatický dej je osnovaný okolo zápasu pána zámku Branč, Janka Černoka a tureckého agu Osmana o srdce Žofie Hanušovej z Myjavy. Prvé vydanie v Orle Tatránskom je písané štúrovskou slovenčinou.Strana z Orla Tatránskeho so Serbiankou: Podobné zameranie má Serbianka, posledná povesť, ktorú napísal Kalinčiak na Vindšachte. Aj táto povesť má vzrušujúcu fabulu. Látku si spisovateľ zobral zo srbského prostredia a ukázal v nej vzory hrdinského odboja Srbov proti Tureckej nadvláde. Na pozadí boja proti Turkom odohráva sa krvavý zápas dvoch synov starého Sávu o lásku Sávovej chovanice Milice. Uvádzame prvé zverejnenie povesti v Orle Tatránskom.Prvá strana povesti Láska a pomsta: Povesťou Láska a pomsta začína sa druhá etapa Kalinčiakovej tvorby, v ktorej zanecháva už preexponované dejové romantické akcie. V povestiach tohto obdobia prevláda ľudový prvok. Láska a pomsta je dramaticky otrasný príbeh pána Mikuláša Blatnického, ktorý rozlúči milencov a vezme Bohušovi snúbenicu. Neskoršie však opustí ženu pre iné dievča. Potom obviní vlastnú manželku, že je mu neverná a zavraždí ju. Aj sám skončí tragicky. Na obálke vidíme vstupnú kresbu Ľ. Kelenbergera. V úvodnej kapitole Kalinčiak žiali nad smutným položením slovenského ľudu, ale súčasne ukazuje, ako pod plášťom zdanlivej mŕtvoty žije skutočný život minulosti i budúcnosti. „Naše paláce sú skaliny hôr, ich ozdoba široké šumiace háje i žlté polia i kvetnaté lúky, naše lampy sú hviezdičky nočné, naša hudba sú hromy nebeské, naše spevy sú pesničky dedinských dievčat, naše myšlienky sú sny o zlatých budúcich časoch, naše city sú city lásky, city človeka najvyššie.“ Text, ako vidieť, má číro romantický charakter.Scény z povesti Láska a pomsta: Na hornom obrázku vidíme, ako prichádza mladý párik Malinka a Bohuš do Kochanoviec, kde pred zemianskym domom sedí Martin Kochanický s rodinou. Na druhom obrázku je zobrazené prvé stretnutie násilníckeho pána Mikuláša s mladým párikom.Obálka Mazáčovho vydania Milkovho hrobu: Medzi najobľúbenejšie romantické povesti J. Kalinčiaka patrí Milkov hrob. Na pozadí bojov mesta Žiliny proti Jiskrovi rozohráva sa dramatický zápas dvoch mužov – Vladimíra a Milka o dcéru žilinského richtára. Prinášame reprodukciu obálky Milkovho hrobu z neskoršieho vydania v nakladateľstve Leopolda Mazáča v Prahe, v Slovenskej knižnici, ktorú redigoval Ján Smrek.Svätý Duch v časopise Orol Tatránski: Jednou z povestí, do ktorých už zreteľne prerážajú realistické prvky, je Svätý Duch. Kalinčiak poslal povesť do Orla Tatránskeho, ale Štúr ju mohol uverejniť až vtedy, keď meno Tökölyho zmenil na Tekvinského. Svätý Duch je povesť z čias Rákoczyho. Podáva obraz zemianskych rodín zo Svätého Ducha, ktorý za vernosť Rákoczymu bol cisárskym vojskom zrovnaný so zemou. Do rámca bojov cisárskych vojsk s Rákoczym je vložený dojímavý príbeh lásky Stanislava a Marienky. Na obrázku vidíme pôvodný text povesti publikovanej v Orle Tatránskom.Obálka matičného vydania: Svätý Duch sa stal obľúbeným čítaním mladých čítateľov. Za prvej republiky vyšiel v Matici slovenskej v edícii Čítanie študujúcej mládeže.Vstupná kresba k povesti Knieža Liptovské: Do tejto kategórie patria aj povesti Orava a Knieža Liptovské. Sú to veľké historické povesti, ktoré Kalinčiak sám nazýva obrazmi, aby zvýraznil ich realistický charakter. Knieža Liptovské je rozvetvený obraz života liptovských zemanov, ktorí pomáhajú synovi Matiáša Korvína bojovať proti palatínovi Zápoľovi o moc v krajine. Na obrázku vidíme začiatok povesti Knieža Liptovské, lokalizujúci dej do Ružomberka.Obrázok k scénam z diela Knieža Liptovské: Na hornom obrázku vidíme likavský hrad, ktorý je dejiskom prvých kapitol. Na dolnom zhromaždenie zemanov pod vedením kniežaťa Jána Korvína. Kalinčiakov text: "Na Likave v palote súdnej sedia páni a radia sa. Za vrchom zeleného stola, na povýšenom stolci vidno krásneho mladého muža. Čierne, mäkké fúziky ako hádence sa vinú a skrúcajú dolu ku karmínovým ústam" atď.Ilustrácia z povesti Knieža Liptovské: Na obrázku vidíme scénu, v ktorej sa prišiel starý liptovský zeman Pankrác ponúknuť — po roztržke - opäť do služieb Jána Korvína proti Zápolovi.Scéna z ilustrácie Kniežaťa Liptovského: Na obrázku vidíme scénu, keď zemani - poľovníci zastavia sprievod, ktorý odprevádza na Muráň Marienku, Zápoľovu dcéru.Titulná strana Slovenského národného zábavníka: Zobrané spisy Jána Kalinčiaka vychádzali v Slovenskom národnom zábavníku. Vydával ich Ján Francisci od r. 1871. Tu vidíme 8. zväzok s básňami a životopisom spisovateľa.Titulná strana 1. vydania Reštavrácie: Vrcholným dielom Jána Kalinčiaka, ktoré spadá do jeho realistickej etapy, je Reštavrácia. Vyšla v 1. ročníku almanachu Lípa, ktorý redigoval Viktorín. Neskoršie, roku 1871, vyšla ako 1. zväzok Slovenského národného zábavníka v Turčianskom Sv. Martine. Uvádzame titulný list tohto vydania.Prvá strana 1. vydania: Tu zasa je prvá strana tohto vydania z roku 1871.Vydanie z roku 1928: Reštavrácia sa dočkala mnohých vydaní. Roku 1928 sa ňou začali v Kníhtlačiarskom spolku v Turčianskom Sv. Martine zobrané spisy Jána Kalinčiaka.Postavy Matiáša Bešeňovského a Petra Barinu: Postavy a scény Reštavrácie stali sa podkladom pre ilustrácie mnohým našim výtvarným umelcom. V ďalších obrázkoch predstavujeme niektoré typické scény v podaní starších i mladších maliarov. Medzi hlavné postavy Reštavrácie patria zemani – korteši Matiáš Bešeňovský a Peter Barina. Takto ich zachytil predstaviteľ tradičnej realistickej školy Andrej Kováčik. (Pokúste sa s textu, ktorý je pod obrázkom, zreprodukovať celú situáciu, dialóg, ktorý sa začína tým povestným: „Ej, na môj hriešnu dušu, bude!“)Tie isté postavy v podaní maliara Lebiša: Maliar Lebiš zachytil dvoch kmotrov karikatúrnym spôsobom. Vidíme ich v scéne, keď sa dvaja priatelia škriepia, či bude, a či nebude pán Adam Bešeňovský vicišpánom. Na druhom obrázku vidíme od toho istého maliara humorne podané postavy pána Adama Bešeňovského a jeho dcéry Anuľky, ktorá sa práve v tejto scéne rozhodne, že bude kortešovať za svojho milého, mladého Štefana Levického.Anuľka a Štefko Levický v podaní maliara Ľuda Fullu: Osobitný prístup ku Kalinčiakovmu dielu mal národný umelec Ľudo Fulla. Prinášame ukážku jeho ilustrácie z vydania Hviezdoslavovej knižnice. Na obrázku vidíme predstaviteľov mladej generácie Anuľku, dcéru Adama Bešeňovského, a budúceho druhého vicišpána Štefka Levického.Fullova ilustrácia k Reštavrácii: V kresbe toho istého maliara vidíme scénu rozpustilej zábavy pri hostinách kortešačiek v Bešeňovej.Lebišova ilustrácia k Reštavrácii: Scénu v dome Adama Bešeňovského, kde sa rozídu levickovci s Bešeňovskými, zachytil maliar Ján Lebiš.Scéna Matiáša pred súdom v ilustrácii A. Kováčika: Medzi najpodarenejšie obrazy Reštavrácie patrí scéna Matiáša pred tragicko-humorným inscenovaným súdom za zradu. Na obrázku vidíme túto scénu v tradičnom poňatí maliara A. Kováčika.Kresba Ľuda Fullu a Jána Lebiša - scéna súdu Matiáša: Ten istý výjav, v ktorom Matiáš Bešeňovský prosí o odpustenie v mene svojich detí a napokon dostane trest sto palíc, je vyjadrený dvoma rozličnými spôsobmi v kresbe Ľuda Fullu a v kresbe Jána Lebiša.Obálka vydania Mladých liet: Mladé letá vydávajú populárnu edíciu školská knižnica, v ktorej vyšla roku 1961 aj Reštavrácia.Postava Barinu a Bešeňovského v podaní hercov SND: Reštavrácia sa stala podkladom pre slovenský film Zemianska česť v réžii Jána Lacku. Na prvom obrázku vidíme dve hlavné postavy Reštavrácie Matiáša Bešeňovského a jeho kmotra Petra Barinu, priateľov a kortešov, ktorých dialógom sa začína Reštavrácia: Ej, na môj hriešnu dušu, bude! Ej, na môj hriešnu dušu, nebude! (Hrajú ich Ondrej Jariabek a Alojz Kramár, členovia SND.)Adam Bešeňovský a Štefan Levický: Tu máme pána Adama Bešeňovského, ktorý sa uchádza o úrad vicišpána a ktorý sa snaží na svoju stranu pretiahnuť veľkú časť voličov. Vidíme ho v spoločnosti Štefana Levického, ktorý sa uchádza o ruku jeho dcéry Anuľky. Adam však sľúbil svoju dcéru grófovi Zelinskému. Aj tento moment zavážil, že rod Levických sa odklonil od Adama Bešeňovského. (Adam Bešeňovský – Andrej Bagar; Štefan Levický – Karol Machata, členovia SND.)Hostina v kaštieli Bešeňovských: Ale na to, aby pán Adam získal úrad vicišpána, teda aby zvíťazil v Reštavrácii nad Jánom Potockým, bolo treba získavať voličov. Ako to robil, vidíme z tohto obrázka. V texte Jána Kalinčiaka vyznieva tento obraz takto: "A bola to veľká hostina, akej v stolici už dávno nebývalo, bo pán vicišpán chcel ukázať svoje bohatstvo, tak aj svoju pohostinnosť, a to najviac odpornej stránke, ktorej pohlavárov k sebe povolal..." Alebo na inom mieste: "Páni bratia jedli, pili, kričali, verili sa, že sa skôr nebo na zem zrúti, nežli oni od svojej vlastnej krvi odstúpia. Cigán húdol, hajdúsi a mládenci brnkali miskami a sklenicami a pán vicišpán bol ako živé striebro, chodil od jedného k druhému, stískal ruky, bozkával novopríchodzích, obzvlášte zo susedných dedín..."Anuľka Bešeňovských: Anuľka v Reštavrácii je vykreslená ako svieže, vtipné, miestami až huncútske dievčatko, a hoci sa v deji nezjavuje na mnohých miestach, no napríklad jej dialóg so Štefanom patrí medzi typické ukážky Kalinčiakovho humoru.Barina - Želinský: Gróf Želinský sa veľmi obšmietal okolo Anuľky Bešeňovskej, chystal sa aj na úrad druhého vicišpána a zle niesol, že sa Štefan Levický uchádzal o ruku Anuľky. Pri veľkej hostine urazí rodinu Levických, najmä starého Ondreja Levického. Vo filme pán Barina chce vytrestať bezočivého Želinského.Štefan Levický: Štefan Levický bol podľa Kalinčiakovej Reštavrácie ",..usilovný človek, bo bieda je najväčší majster, a tejto užil za mladi až do sýtosti". Na obrázku ho vidíme v podaní K. Machatu, člena SND (vpravo).Ondrej Levický so svojou rodinou: A tu je pán Ondrej Levický, veľký rozum celej rodiny, ktorého pričinením Potocký vyhral reštavráciu. (V podaní K. L. Zachara, člena SND.)Matiáš Bešeňovský: Hlavným kortešom bol schudobnený zeman Matiáš Bešeňovský. Hľa, čo o ňom píše Kalinčiak: "Najchýrečnejšou osobou v dedine bol pán Matiáš Bešeňovský, známy ako vábnik pri reštavráciách, človek veľmi obozretný a výmluvný, čo nielen znal k svojej stránke privábiť zemanov, ale ich aj spolu udržať. Ale že bol pán Matiáš chudobný ako kostolná myš, neváhal robiť naprieky ani sedliakom."Kortešačka: A tu máme ukážku volebných kortešačiek medzi dvoma stranami - stranou Bešeňovských a Potockých.Kortešačka - boje medzi Bešeňovskými a Potockými: Táto scéna je krásne vyjadrená v texte Reštavrácie: "Leteli vozy, ruky sa potrhávali pánom bratom i z jednej i z druhej strany hore vstávajúcim. A keď potockovský zavolá: Dolu s ním, stiahnite ho a zapíšte mu na kožu, aby nezabudol, že nemá potockovským popod nos brnkať! - tu sa zdvihla na zadnom sedadle postava Matiáša Bešeňovského ako náčelníka, chtiaceho z výšiny prehliadnuť postavenie i svojho i nepriateľského vojska, vtom sa ale i na druhom voze vztýčila postava Petra Barinu, pozerajúceho ako už veci ďaleko prišli..." atď.Pomník Jána Kalinčiaka: V rodnej obci Jána Kalinčiaka v Záturčí stojí pomník významného štúrovského spisovateľa, ktorého dielo žije dodnes nielen ako dokument o minulých dobách, ale aj ako živá súčasť našej národnej literatúry.׋›Kalinčiak JánVýrobceDBratislavaRok1963Délka50 okénekAutor textuSedlák Ján Dr.PředlohaOSOBOznačení5541Další diafilmy výrobceBella Ján LevoslavProstředky individuální protichemické ochrany dětí a jejich použití I.dílDílo Václava KautmanaHlavní typy květů I.
