František HečkoPortrét spisovateľa: Budeme hovoriť o diele Františka Hečku, významného súčasného spisovateľa, ktorý zachytil prerod slovenského vidieka od dediny prudkých triednych protikladov až po dedinu kolektívne hospodáriacich družstevníkov. Im venoval celý svoj život i svoje dielo. Tento usmievavý človek, ktorého vidíme na obrázku, žil životom prostých ľudí a takých aj stvárnil vo svojom umeleckom odkaze.Prvá rodinná pamiatka: Najprv prinesieme niekoľko rodinných fotografií, aby sme sa oboznámili s prostredím a dobou, v ktorej vyrastal svojrázny talent Františka Hečku. No podstatnú časť diafilmu venujeme pohľadu na jeho základné umelecké diela. Vieme však, že spisovateľovo dielo je vrastené do doby a do prostredia, preto sa ponajprv oboznámime s niektorými životopisnými faktami. Hečko sa narodil r. 1905 v dedinke Suchá nad Parnou neďaleko Trnavy. Je to kraj, ktorý najlepšie poznal a ktorý neskoršie znamenite zobrazil vo svojom Červenom víne. Na obrázku ho vidíme v kruhu rodiny, rodičov, bratov a sestier. Nože sa pozrite, či poznáte na tejto najstaršej rodinnej pamiatke budúceho spisovateľa? Áno, ten chlapec v pozadí za otcom vedľa mamky je budúci spisovateľ. Hečko pochádzal z chudobnej vinohradníckej rodiny. Vypočujte si, čo o svojich rodičoch hovorí v dielku Od veršov k románom: "Od rodičov som sa naučil dôkladnosti. Pracovali svedomite nielen vo svojich dvoch malých vinohrádkoch, ale aj na cudzích širinách a tablách. Ešte aj tie šľapy za sebou pozahrňali, keď okopávali cudziu repu a kukuricu! Z rúk im vychodilo dielo hodnotné i pekné zároveň." A takéto dielo vyšlo z rúk aj jemu, ich vďačnému synovi.+45Maturant hospodárskej školy: A školy? "Dobre som sa učil", hovorí spisovateľ, "Ľahko som zdolával aj ťažšiu učebnú látku, ba často som vo vedomostiach prevýšil aj žiakov oveľa nadanejších - najmä z takzvaných "lepších" rodín, ktorí mali pre pracovnú dôkladnosť zmysel menší, malý, alebo - nijaký". Na obrázku ho vidíme ako maturanta, študenta Hospodárskej školy v Košiciach. Kus autobiografickej črty zo študentského života nájdeme aj v poslednej časti Červeného vína na osudoch študenta Marka, lebo Marek Habdža je sám - pravdaže štylizovaný - František Hečko.Obálka vydania zbierky veršov Vysťahovalci: Stal sa družstevným revízorom a v tejto funkcii pochodil množstvo dedín, poznával ľud, učil sa mu rozumieť. „Chodil som po dedinách bilancovať, revidovať, kriesiť všelijaké družstevné kaliky, zmrzačené aj vinou družstevnej centrály, aj jej ‚najusilovnejších‘ revízorov. Poznával aj biedu slovenského ľudu, díval sa, ako sa z chudobných dedín húfne sťahujú pracujúci ľudia do sveta, do ‚zasľúbenej zeme‘“. Zo súcitu k nim, aj z nenávisti k tým, čo ich vyháňali za more, zrodila sa prvá Hečkova básnická zbierka Vysťahovalci. „Pole úzke ako stuha /ako pás/, zanechali otec, mati, /mnoho nás/. Drevo v pánskej hore rúbať /nedali - / a v chalupe týždne chleba /nemali...“. Takto spieva mladý básnik v zbierke, ktorá vyšla r. 1931. Ňou sa začína Hečkova básnická cesta.Obraz spisovateľa a manželky Márie Jančovej z mladších rokov: Potom ešte napísal dve knihy veršov Na pravé poludnie (1941) a Slovenské verše (1946), ale poézia mu bola iba prípravou k veľkým románovým skladbám. Sám napísal: „... čoraz väčšmi som sa prestal pokladať za básnika. Veď akým som to aj bol básnikom, keď som v rokoch 1931 - 1942, teda za viac ako za celé dlhé desaťročie napísal len 20 básní...“. Venoval sa družstevnej myšlienke, redigoval časopisy, kalendáre, písal články a získaval cenné skúsenosti, bez ktorých by sa sotva bol mohol pribrať k písaniu románov. Mal aj vynikajúcu pomocnicu. Oženil sa so spisovateľkou Máriou Jančovou, ktorú poznáte z jej pekných kníh Rozprávky starej matere, Bochník a iné. Na obrázku vidíme spisovateľa s manželkou Máriou Jančovou a prvým dieťaťom.Obálka knihy Od veršov k románom: Ťažisko jeho literárneho diela je v próze. Prechod k románovej tvorbe zaujímavo vyložil vo fejtonistickom dielku Od veršov k románom. Je to čiastočne autobiografia, čiastočne ideové a umelecké vyznanie básnika, ktoré dobre dáva nahliadnuť do života pracovitého človeka i do dielne tvorivého spisovateľa.Obálka prvého vydania Červeného vína: Prvým veľkým Hečkovým úspechom bol román Červené víno. Dokončil ho roku 1948. Je to rozsiahla románová epopeja Hečkovho rodného trnavského vinohradníckeho kraja. Umelecký obraz života slovenského ľudu pred, za a po prvej svetovej vojne. Po prvýkrát vyšlo v troch zväzkoch v Matici slovenskej r. 1948. Toto vydanie ilustroval náš vynikajúci maliar Martin Benka. Vytvoril malebnú predstavu dvoch hrdinov románu - Urbana Habdžu a jeho mladej manželky Kristíny. Týmto postavám dal svojrázne folklórne črty, ktoré sú typické pre Benkovu tvorbu.Frontispice k dielu a titulný list: Hrdinom prvého dielu románu je Urban Habdža, ktorý odchádza zo Zelenej Misy, kde vládne jeho despotický otec, do Vlčindola. Rozchádza sa s otcom, ktorý mu zazlieva, že si vzal za ženu chudobnú dievčinu Kristínu, kým on mu chystal bohatú nevestu. Celý prvý diel je obrazom ťažkého lopotenia Habdžovcov na zakladaných vinohradoch, ale aj ukážkou priam lyrického šťastia v rodine. Benka zachytil túto lyrickú rodinnú náladu na tomto frontispice. Druhý obrázok predstavuje titulnú stranu k prvému dielu. Kniha je venovaná spisovateľovmu bratovi Víťazoslavovi, ktorý sa v románe objavuje v postave malého Adamka.Obálka II. dielu a obraz Kristíny: Druhý diel románu predstavuje rodinu Habdžovcov a celý život Vlčindola - za prvej svetovej vojny. Urban musel ísť na vojnu, doma ostala Kristína s malým Markom, ktorému pripadla čestná, ale namáhavá úloha starať sa s matkou o rodinu. Na tomto dojímavom obraze ukazuje spisovateľ, aký trpký údel mali aj deti v týchto časoch, v ktorých na jednej strane doliehala na chudobných ľudí strašná pliaga vojny, na druhej rozliční domáci úžerníci a vykorisťovatelia, akým bol Bolebruch. Ťažkú prácu vo vinici vyjadril Benka týmito obrazmi.Výjavy z III. dielu Červeného vína: Tretí diel zachycuje život Vlčindola po prvej svetovej vojne. Do deja vstupuje až ako centrálna postava Urbanov syn Marek Habdža, v ktorom nájdeme mnohé autobiografické črty zo spisovateľovej mladosti. Hečko tu venoval krásne partie aj citovému životu Marka a Lucie Bolebruchovej. Na obrazoch nájdeme výtvarne zachytený motív ľúbosti Marka a Lucie a dramatickú scénu, keď sa Lucia vzoprie vôli svojho lakomého a despotického otca a utečie spred oltára, pretože miluje Marka. Túto scénu spracoval spisovateľ veľmi dynamicky, živo, presvedčivo. Vypočujme si úryvok: "Nevestin koč zastane rovno pred kostolnými dverami. Ostatné dobehnú vo chvíli a svadobníci sliezajú, Luckin braček zoskočí a mieni pomôcť sestre zostúpiť. No paholok, ktorý si pokladá nielen za povinnosť, ale za právo osobne sa postarať, aby panstvo, čo doviezol, zišlo z koča bez nehody, otrčí Lucke ruku. Mladucha mu do nej vloží svadobnú kyticu a zoskočí z koča na opačnej strane. A kým možno slovo vypovedať, už aj sedí na kozlíku a zmocní sa oprát a biča. Žrebce, zacítiac v papuliach ruku ostrého kočiša a začujúc svišťať bič pri ušiach, vypnú sa do cvalu tak, ako to spravia vždy, keď ich zotročí ostrá moc Veľkého Silvestra, podpálená hnevom. Vyskočia do cvalu a letia s mladuchou hore mestečkom ani draky...".Obálka nového vydania Červeného vína: Toto vynikajúce dielo, písané ešte metódou kritického realizmu, vyšlo u nás v mnohých vydaniach. Poslednýkrát r. 1960 vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ s ilustráciami nášho významného maliara a grafika Vincenta Hložníka. Všimnite si, ako rozdielne chápu umelci dvoch generácií atmosféru a charaktery Červeného vína. Kým Benka zdôraznil folklórnu stránku, Hložník svojimi kresbami prehlbuje dramatickú účinnosť diela.Dve kresby: pohľad na dedinu a obraz Kristíny s chorým deckom: Na obrázku vidíme scénu, v ktorej Hložník vyjadril atmosféru Vlčindola v čase príchodu Habdžovcov. Socha za dedinou akoby symbolizovala starodávne mravy a konzervativizmus dedinského ľudu. Druhý obrázok je veľmi výrazným dokreslením kapitoly Chlieb náš každodenný, v ktorej Hečko zobrazuje tvrdý život, plný lopoty, nešťastí, chorôb, ľudskej zloby. V popredí dramaticky zachytená postava Kristíny pred chorým dieťaťom dodáva obrazu bolestnú atmosféru.Dve kresby: mobilizácia a prvý návrat Urbana: Veľmi vzrušujúca je scéna vypuknutia svetovej vojny. "Z domov a domčekov, pokojných a tichých, odletuje spánok a hneď za ním, za tichým vtákom odpočinku, vystrekuje plač. Plač žien a detí." Grafik zachytil smutnú náladu primeraným obrazom, v ktorom nás dojíma výraz trúchliacich žien. Na druhom obrázku je pôsobivo zachytený Urbanov návrat z vojny. Ranený otec, chorá matka a to nesmierne šťastie, ktoré ich znova po mesiacoch odriekania a bolesti nájde pohromade. V knihe táto scéna znie takto: "Kristína, kľačiac uprostred izby, pripína na neho pohľad plný úžasu. Po tele sa jej leje teplo. Vidí, že ľavú ruku má zloženú na prsiach, v gypse, a že ľavý rukáv vojenského kabáta visí prázdny, kým ranená ruka je zakvačená v čiernej šatke, čo na spôsob slučky visí mu z krku. Iba pravicu vystiera proti nej. A usmieva sa. Tým istým mužským úsmevom, ktorým si ju kedysi k sebe pritiahol."Výjav z posledného dielu: "Ešte stisnutie rúk. Kufríky sa naložia na voz a regrúti vysadnú. K vozu sa zhrnie svet. A paholok Veľkého Silvestra šibne do žrebcov. A rukujúci o chvíľu zájdu za Baraniu hlavu...". To je záver kapitoly "Ešte boli štyri týždne do vojny", v ktorej vidíme, ako mladý Marek ide na vojenčinu spolu s regrútmi dediny.Obálka nemeckého prekladu: Červené víno bolo preložené aj do viacerých svetových jazykov ako reprezentačné dielo slovenskej modernej prózy. Tu vidíme obálku nemeckého vydania Roter Wein, ktoré v krásnom vkusnom vydaní vydala Artia roku 1959.Kristínina rozlúčka (z televíznej hry): Bratislavská televízia sa pokúsila o pôvodnú inscenáciu Červeného vína. Nateraz uviedla premiéru prvej časti - Živly. V hlavných postavách hrali poprední členovia Slovenského národného divadla. Na obrázku vidíme scénu, keď sa Kristína lúči so starou materou, pretože odchádzajú zo Zelenej Misy do Vlčindola. Babenku, typ patriarchálnej, ale humánnej a rozumnej ženy, hrá Frída Bachletová, Kristínu Eva Kristínová.Dramatický konflikt (z televíznej hry): Vo Vlčindole strpčoval Habdžovcom život lakomý a pomstivý boháč Silvester Bolebruch (Dušan Blaškovič) a úlisný a podlízavý Šimon Pančucha (František Dibarbora). Na obrázku vidíme scénu v pivnici, v ktorej Oliver Ejhledievka chce potrestať Bolebruchovho nohsleda a donášača Pančuchu.Nehreš bubnuje: Obecný bubeník oznamuje bubnom po dedine mobilizáciu: "Dáva sa na známosť, že sa nariaďuje mobilizácia, chlapi, čo boli vojaci, musia bezpodmienečne narukovať do štyridsiatich ôsmich hodín...“. Obecným bubeníkom je Nehreš (Ondriš Jariabek).Urbanov odchod: Aj Urban Habdža musel narukovať. Za dedinu ho odprevádza Kristína s Markom. "Z domca s belaso-červenými obrovnávkami vyjde muž, za ním žena a za ňou deti. Slnko sa díva z oblohy, ale keď zbadá, čo sa tam deje, zastiera sa oblakom. Pri studni sa odohráva záver tragédie: otec ovešaný deťmi, veľmi tvrdý otec, pohládza tvrdými rukami mäkké vlásky detí a slabikuje cez slzy: Zbohom, moji ma-lič-kí!" Iba Marek ide s nimi až na Vlčie kúty, aby sa rozlúčil s milovaným otcom... Urbana Habdžu hrá v televíznom filme Elo Romančík.František Hečko pred Družstevnou školou: Červené víno bolo dielom zrelého umelca, ale ešte nie dielom socialistickým. Od tých čias prekonáva Hečko prudký ideový vývin. Píše o tom v dielku Od veršov k románom: "... bez viery v človeka nemožno plne žiť, nemožno ani písať novú literatúru. A ak je moja Drevená dedina románom, ktorý sa už ráta medzi knihy nové, potom by sa nemalo zabúdať, že autor tejto knihy musel v sebe najprv prekonať mnoho starého, duševne sa rozrásť do nového, a až potom, keď akosi fyzicky cítil, ako nevídane zmocnel, mohol sa dať do písania." Dostáva sa do čoraz bližšieho styku s ľudom. Chodieval po dedinách, zaujímal sa o rozvoj družstevnej myšlienky, propagoval túto myšlienku, rozprával sa s drobnými pracujúcimi a pracovitými ľuďmi, radil im a učil sa od nich. Tu ho vidíme pred družstevnou školou.Hečko a družstevníčka: Chodil po dedinách, sledoval život a hľadal typy pre svoj román. Poznával myslenie a cítenie týchto ľudí. Na obrázku ho vidíme v rozhovore s družstevníčkou, jednou z tých, ktoré boli predobrazom pre umeleckú postavu Zuzy Pavlovej.František Hečko a Mária Jančová-Hečková: A znova vynikajúcim povzbudzovateľom i prvým kritikom jeho diel bola mu manželka Mária Jančová, ktorá sa rozvíjala tiež ako svojrázna spisovateľka. Žili najprv v Bratislave, potom až do spisovateľovej predčasnej smrti (1959) v Martine.Obálka Drevenej dediny: Z blízkeho kontaktu so životom slovenskej dediny po oslobodení zrodil sa román Drevená dedina. Prvé vydanie vyšlo roku 1949 v Slovenskom spisovateľovi.Stodolište v predstave maliara Ľ. Ilečku: Hečko zasadil svoj román na dolnú Oravu do dediny, ktorú nazval Stodolište, ale pomery i udalosti, ktoré v diele opisuje, sú typické, pretože sa mohli odohrať na ktorejkoľvek dedine na Slovensku. Na obrázku vidíme kraj a dedinu, ktorú Hečko nazval drevenou nielen preto, že mala drevené domy, ale že v nej aj ľudia boli zaostalí, akísi drevení.Ilustrácia Ľ. Ilečku: oslobodenie Stodolišťa: Drevenú dedinu ilustroval akademický maliar Ľudovít Ilečko. Všimnime si niekoľko záberov a oživme si niekoľko zaujímavých a dramaticky silných scén. Tak hneď na začiatku knihy máme pôsobivé scény, keď Sovietska armáda oslobodila Stodolište a vyhnala nemeckých fašistov. Jurko od Šechnára sa spriatelil so sovietskym vojakom Ivanom. Od Šechnárov sa neraz ozývajú dumné i rezké ruské piesne.Peter Púplava medzi sedliakmi: Medzi ústredné postavy románu patrí Peter Púplava, starý človek, ktorý svojou rozvážnosťou a prirodzenou múdrosťou zachráni Stodolište pred Nemcami a po vojne sa stáva vedúcim činiteľom nového života. Tu ho vidíte v kruhu gazdov, ako vysvetľuje nový program obnovy Stodolišťa.Starý život na dedine: Stodolište bola roľnícka dedina, ale zaplavená predsudkami a konzervatívnymi náhľadmi. Žilo i pracovalo sa tam po starom. Dobre to charakterizuje obrázok akad. maliara Ľudovíta Ilečku.Pavol od Šechnára v ilustráciách: Nástupcom Petra Púplavu na dedine sa stal Pavol od Šechnára. Mladý muž, ktorý prešiel koncentračným táborom, naučil sa dívať na svet po novom, stal sa komunistom a priekopníkom družstevnej myšlienky na dedine. Na obrázkoch ho vidíme v scéne so starým chorým Púplavom.Jurko a Žofka v Drevenej dedine: V Drevenej dedine sa veľa miesta ušlo mladým. Hečko ukazuje jednak ich pracovný elán, ale aj ich citové problémy a vzťahy. Z tejto stránky pekný je motív ľúbosti Jurka od Šechnára a Žofky. Vidíme ich na tomto obrázku.Scéna z píly: Triedny boj, ktorý sa rozrastal v Stodolišti v boji dvoch politických strán - komunistickej a demokratickej - vrcholí vo februári 1948, keď je reakcia porazená a víťazstvo ľudu zabezpečuje nástup do socialistického budovania. Na Ilečkovom obrázku vidíme scénu na píle, keď Pavol od Šechnára a ostatní robotníci účtujú so záškodníkmi ľudu.Ruské vydanie Drevenej dediny: Drevená dedina bola preložená do mnohých svetových jazykov ako dielo, ktoré po novom zobrazuje život slovenského ľudu, ale súčasne aj ako umelecky hodnotná ukážka socialistického realizmu v našej literatúre. Prinášame pohľad na titulnú stranu ruského vydania a na prvú stranu textu.Nemecké vydanie: Pekne je vystrojené aj nemecké vydanie, ktoré vyšlo v Berlíne v nakladateľstve Verlag Volk und Welt (Národ a svet) roku 1955.Mrzáčka vyhorela: Drevená dedina bola aj sfilmovaná. Hoci film nedosiahol umeleckú úroveň literárnej predlohy, jednako spopularizoval myšlienku, ktorú Hečko vo svojom diele spracúva, a aj pre nás môže byť impulzom pre lepšie pochopenie diela a pre oživenie niektorých základných motívov, postáv a vzťahov. Všimnime si niekoľko obrazov z tohto filmu, a to podľa chronologického postupu dejovej fabuly. Začiatok románu je venovaný fašistickému besneniu na našich dedinách. Mrzáčka, štvrť najbiednejších, vyhorela, na tvárach Chlistoňa a Hanky (Króner a Grúberová, členovia SND) sa odzrkadľuje hrôza.Starý Púplava pred nemeckým veliteľom:Nemecký veliteľ rozkazuje: dedina musí odovzdať všetok dobytok. Starý Púplava prešiel násilníckym Nemcom cez rozum.Púplava delí...: Po vojne treba pomôcť tým, čo najviac utrpeli, ľuďom z Mrzáčky. Starý kaprál Púplava nadeľuje spravodlivo...Samuel Adamčík ako Púplava: Tu ho máme, starého kaprála, v podaní Samuela Adamčíka. Púplava predstavuje typ kladného hrdinu, v ktorom niet ani trocha schematizmu alebo všeobecnosti. Je rozvážny, rozhodný, ale ľudský. Mnohé scény, ktoré patria Púplavovi, zaznievajú citovou strunou.Zuza Pavlová si víta syna; Martin Pavlo: Do deja vstupuje Pavol od Šechnára (Karol Machata, člen SND), ktorý sa vracia z koncentračného tábora. Matka Zuza Pavlová si víta syna radostne a šťastne. Zuzu hrá zaslúžilá umelkyňa Mária Bancíková. Na druhom obrázku je bohatý sedliak Martin Pavlo, Pavlov otec, tvrdý sedliak, ktorý sa dá zlákať do demokratickej strany a na čas sa stáva jednou z hamoviek pokroku na dedine. Hrá ho národný umelec Andrej Bagar.Učiteľka Melánia Krutková a jej ľudia: Záujmy demokratickej strany zastáva najmä učiteľka Melánia Krutková (Oľga Sýkorová, členka SND), ktorá organizuje okolo seba najzaťatejších nepriateľov družstevnej myšlienky, bohatých sedliakov, medzi ktorými najzanovitejší je Mikula, Pavlo a iní.Martin Pavlo a Hanka: Nahučkaný a zavedený Martin Pavlo sa ťažko vzdáva svojich výsad, je v ňom priveľa egoizmu a starého konzervativizmu. Násilím sa snaží zastaviť nezadržateľný rast nových čias.Nová Mrzáčka: Ale nezastaví ho, ani on, ani iní nepriatelia ľudu. Sám Pavlo pochopí, že premena starej drevenej dediny na novú - oceľovú - je nevyhnutnosťou dejín. Niekdajšia Mrzáčka, v ktorej bývali najchudobnejší z chudobných, je opäť postavená a ľudia začínajú žiť po novom, jedni na družstevných poliach, iní na píle, ktorá sa zbavila predošlých koristníkov.Obálka Fejtónov: Po Drevenej dedine sa Hečko vrátil k fejtonistickej tvorbe. Chodieval po Slovensku, po dedinách i mestách, po závodoch i družstvách, zhováral sa s ľuďmi, hľadal to nové, čo rastie medzi nami, ale aj to staré, čo ešte drieme v mnohých ľuďoch. To nové, aby ho svojím spisovateľským umením podoprel, a to staré, aby ho svojou iróniou zošľahal. Tak sa mu r. 1956 zrodila kniha, ktorú nazval prostým názvom Fejtony.Svätá tma: Potom sa znova pustil do práce. Tentoraz do práce historickej. Zašiel do nedávnej histórie, do čias tzv. slovenského štátu. Vybral si znova západoslovenskú dedinu a v diele Svätá tma odhalil pravú tvár všetkých záškodníkov a politických dobrodruhov, zbohatlíkov i pokrytcov, a cez ich obraz vysmial sa aj vtedajším reakčným politickým pomerom.V spoločnosti pracovníkov Vydavateľstva Mladé letá: František Hečko mal zbystrený zrak. Vedel sa dobre dívať a otvorene písať. Pritom však bol to aj milý, srdečný človek. Pozrime naňho ešte v niekoľkých scénkach z jeho spisovateľského a verejného pôsobenia. Na tomto obrázku ho vidíme v spoločnosti pracovníkov Mladých liet, kde vydal svoj posledný román Svätá tma. Na fotografii sú títo spisovatelia: zľava Fr. Hečko, Mária Hečková-Jančová, Krista Bendová, Mária Ďuríčková, Rudo Moric.Hečko u námestníka povereníka školstva: Tu ho vidíme na bývalom Povereníctve školstva a kultúry u námestníka povereníka školstva a kultúry s. Augustína Michaličku spolu s básnikom Jánom Kostrom.V pracovni: A tu je zasa vo svojom rodinnom zátiší, obklopený knihami, ktoré tak nesmierne ľúbil. Mal ich veľa, rozdelil si ich na štyri kategórie: diela najmilšie - slovenské, diela najobľúbenejšie - české, diela najhodnotnejšie - svetové, diela najkrajšie - sovietske. "S knihami je to tak ako s ľuďmi postretanými v živote. Na mnohých sa zabudne, padnú ako kamene do vody, iní sa aj pletú po pamäti, ale len ako v hmle, často i bez mien a iných nacionálií; no sú niektorí viacerí spolužiaci, učitelia, susedia, priatelia, spolupracovníci, na ktorých sa jednoducho nedá zabudnúť. To sú tí, čo vnikli hlbšie do nášho života.“Hečko - dobrý človek: Umrel v Martine r. 1959. Pochovaný je na martinskom cintoríne vedľa mnohých slovenských klasikov, ktorých tak veľmi ľúbil. Jeho dielo však ostáva trvalou živou hodnotou našej literatúry. Posledným obrázkom oživme si jeho usmievavú tvár, v ktorej bolo toľko dobroty a ľudského porozumenia.׋›Hečko FrantišekVýrobceDBratislavaRok1962Délka49 okénekAutor textuSedlák Ján Dr.PředlohaOSOBOznačení5721Další diafilmy výrobceOdborná učebnice branné výchovyMechanizační prostředky pro pěstování a sklizeň cukrovky I.ManufakturyMistr Pavol z Levoče III.
